Katastrálne územie obce Hruštín sa začleňuje do oblasti Stredných Beskýd, celku Oravskej Magury, podcelku Kubínskej hole a Podhôľno- Magurskej oblasti, celku Oravskej kotliny, podcelku Hruštínskeho podolia.

Priestor, v ktorom sa nachádza dnešná obec Hruštín, bol s veľkou pravdepodobnosťou až do polovice 16. storočia silne zalesnený a teda neosídlený. Rozsiahly kolonizačný ruch v Oravskom Zamagurí zavládol po roku 1550. Na Hornú Oravu začali prichádzať pastieri s dobytkom a tu sa začali trvalo usadzovať. Osadníci sa usídľovali okolo prúdu Bielej Oravy a Hruštínky. Oravské hradné panstvo pre najpriaznivejšie zúžitkovanie plôch, sa nových osadníkov snažilo trvalo pripútať k pôde jej pričleňovaním.

Podľa prvých písomných zmienok sa vznik obce Hruštín datuje rokom 1588. Obyvatelia sa živili pestovaním obilia, zemiakov a chovom dobytka. Remeselná výroba sa prispôsobovala potrebám poľnohospodárskej výroby. Remeselníci – roľníci zhotovovali odevy z plátna, vlny, vyrábali obuv, šili krpce, z dreva a kovu vyhotovovali menej náročné poľnohospodárske náradie.

V roku 1916 bola postavená prvá dvojgátrová píla. Hruštinci si stavali domy celé z dreva, bol to jediný dostupný stavebný materiál.

Začiatok 20. storočia bol charakterizovaný vznikom rôznych spolkov ako dobrovoľný hasičský spolok, spolok bývalých urbarialistov, gazdovský a potravinový spolok, pasienkové spoločenstvo. Z kultúrnych spolkov to boli kultúrna komisia Matice slovenskej, Živena a Červený kríž.

Prepis z obecnej kroniky

Kronika obce Hruštín bola založená 14. októbra 1984. Podnet k jej založeniu dala predsedníčka MNV v Hruštíne súdružka Janka Kravčíková a ostatní členovia  Rady MNV v Hruštíne, pretože chceli, aby sa pre budúce pokolenia zachovali dejiny ich rodnej obce. Rada MNV v Hruštíne preto menovala dňa 19. septembra 1984, uznesením č. 9/1984 – R, za kronikára obce súdružku Helenu Matejovú. Kronikárka obce zbierala podkladový materiál, pre túto kroniku , jeden kalendárny rok. Sústredila záznamy zo života obce za obdobie štyristo rokov, od jej založenia.

Vznik obce a jej život

Počiatky obce
Priestor, na ktorom sa dnes rozkladá obec Hruštín a jej chotár, bol prales až do druhej polovice 16 st. – nenarušená príroda. Nanajvýš ak nejaký poľovník sa sem zatúlal, alebo pastieri z osád v okolí Námestova tu nejaký čas pobudli, kým nevypásli trávu v okolí riečky tečúcej spod Minčola. Koliby pastierov, a neskôr drevorúbačov na pokraji pralesa, to bola prvá osada ľudí v tomto priestore.

Pomenovanie obce
V „ Historickom miestopise Oravy“ sa píše, že názov obce Hruštín je od rodinného mena Hruška, ktorého chotár sa podľa staroslovanskej privlastňovacej koncovky volal Hruščin chotár, skrátene Hruščin. Potom fonetickou premenou sa ustálil vo forme Hruštín. Podľa miestnej tradície, naša obec sa volá Hruštín podľa hrušky, čo kedysi rástla pod brehom v dnešnej farskej záhrade. Ku tejto hruške prichádzali valasi s ovcami. Tam pri tej hruške mali kolibu a košiar a to bol začiatok našej obce. Jozef Kohút z Dolného Kubína, neúnavný zberateľ dejinno- kultúrnych pamätihodností Oravy, o názve Hruštína píše: „ Hruščin je vlastne Horuščin je to totiž ústredný roztok riek a prameňov, vtekajúcich do Oravy rieky...“V názve Horuščin cítiť ozvenu slova“ horu stínať“možno, že osadu nazvali Horuščin podľa stínať sa majúceho lesa na tomto mieste. V dejepisných záznamoch Hruštín ako osada, sa spomína už v roku 1580- „ Nedáva sa nič zemepánovi, lebo sa ešte len buduje, osada nedokončená“. Začiatok Hruštína, ako osady majetkoprávne usporiadanej, je v roku 1588. Vyplýva to z listiny zemepána Oravy Juraja Thurzu, vydanej 1. marca 1605 dvom hlavným osadníkom ( šoltýsom) Hruštína: Michalovi Gregorovič a Michalovi Lukáčik, v ktorej im, ako aj ďalším deviatim osadníkom, určuje práva a poddanské povinnosti.

Prví osadníci Hruštína
Prvými osadníkmi Hruštína, popri šoltýsoch Gregorovičovi a Lukáčovi boli: Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Šrtrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut, Roman. Podľa nich bolo prvé pomenovanie „ ralí“ v hruštínskom chotári. Mohlo by ich byť spolu s rodinami 60 ľudí. Osadili sa nad ľavým brehom rieky v jednom rade domov smere západ- východ, s čelami domov obrátenými k juhovýchodu. Jedna časť dávnych osadníkov do Hruštína prišla z východu iná časť prvotných osadníkov prišla z Oravy, z osád pred Hruštínom založených, hľadajúc na novom mieste výhodnejšie postavenie, ako mali v predošlej novej osade, i z preľudnených osád Thurzovských panstiev Hornotrenčianskej stolice : Strečno, Lietava, Budatín, Rajecká dolina. Rečová príbuznosť hruštínskeho nárečia s hornotrenčianského svedčia o tejto možnosti( genitívy: voluof, chlapuof,vozuof...mäkčenie: vľk, vľna, sľnko..koľo- toľo, kolí –toľí atď.) Predkovia v Hruštíne dnes v rozvetvenej a okolo roku 1830najzámožnejšej rodiny, zvanej Radzo, podľa ktorej je pomenovaná aj jedna ulica kde bývali -  Radzolka, podľa tradície prišli zo Zázrivej. Predkovia rodín Žilinec zvanej dnes tu v Hruštíne veľmi početných, údajne prišli zo Žiliny. Tri rodiny Šmihľov sa objavujú v Hruštíne r. 1752 po predchádzajúcom pobyte ich predkov koncom 16. storočia v okolí Stropkova, Bardejova. Začiatkom 18. storočia v Podvlku ( dnešné Poľsko) a v Erdútke roku 1743.

Hospodárske a sociálne pomery
Život našich predkov, zvlášť prvých osadníkov v Hruštíne bol strastiplný, keď uvážime okolnosti, v ktorých žili: založiť osadu  na pokraji pralesa, postaviť primerané obytné domy a nepostrádateľné priľahlé hospodárske budovy. Vyklčovať les a pripraviť políčka na pestovanie najpotrebnejších plodín. Po dvanástich rokoch“ lehoty“ nemalé dávky naturalii pre zámok, dane a poplatky na všemožné pohreby zemepána a zámku. Poddaný sedliak musel odvádzať zemepánovi naturálne dávky zo všetkého, čo sa urodilo na poli z domáceho zvieratstva.

Naši predkovia v Hruštíne stavali si domy výlučne z dreva( ešte pred rokom 1920 celá dedina počtom asi 300 domov bola drevená.  Najviac ak 5-6 domov bolo  vymurovaných z kameňa. Domy a hospodárske budovy sa stavali jedného typu.

Hruštínsky dom
Hruštínsky dom zvnútra vyzeral takto: vpredu bola izba o rozmeroch 5 x4m alebo 6 x 5m s troma nie veľkými oblokmi, dva spredu a tretí z boku, kde sa vchádzalo do dvora. Za izbou priestor v dĺžke 3 -4 metrov rozdelený priečnou stenou na kuchyňu, na strane od suseda a na priestor, zo strany od vlastného dvora. Za pitvorom a kuchyňou v pozdĺžnom smere domu bola ešte jedna izba, niečo menšia ako predná, nazývali ju komora. Mávala 1 -2 obloky zo strany dvora. Zo dvora bol vstup do pitvora a odtiaľ do izby, do kuchyne, komory, hore drevenými schodami na pôjd a v rohu pitvora zostup schodami do „piňvice“ ak ju, ale mali pod izbou. Sprvoti izby neboli „ forštované“ ( s doštenou podlahou), podlahou bola len udupaná zem. V rohu izby medzi oblokmi býval stôl, za ktorým sa pri slávnostnejších príležitostiach sedávalo na dvoch dlhších laviciach okolo stien izby. Nad stolom v rohu na poličke bývala soška náboženského rázu, ozdobená venčekom z papierových ružičiek. Na stenách prednej izby, celkom pod povalou, boli pozavesované v sklenenej polohe náboženské obrazy. Bývalo ich aj 10 -12, podľa záľuby a možnosti tej rodiny. Na policiach nad prednými oblokmi a nad dverami boli poukladané v sklenenej polohe hlinené misky, neskôr maľované taniere a šálky, prípadne džbánky. V izbe bývali zvyčajne dve postele. Jedna v rohu pri prednej stene izby naproti stolu a druhá na opačnej strane poniže stola. V rohu izby pri kuchyni bola z kameňa vymurovaná rozložitá pec a u zámožnejších s kopulou a prípeckom, ako izoláciou od drevených stien. Otvor do pece bol z kuchyne, z ohniska. V izbe na stene medzi pecou a posteľou bol kozub, kamenný výčnelok zo steny, hlinou a plochými kameňmi od drevenej steny izolovaných, aby sa na ňom mohlo variť, alebo klásť oheň kvôli svetlu a teplu. V kuchyni bol „ kút“ – otvorené ohnisko, na ňom sa v liatinových panvách, panvičkách o troch – štyroch nohách, varilo a pražilo. V kuchyni pod oblôčkom bývala lavica, v rohu nejaká skrinka“ almaria“ na kuchynské potreby a na voľnej stene vzadu polica s hrncami, miskami, krčiažkami. V izbe a komore, na žrdách, ľudia mávali pod povalou prevesené šatstvo a bielizeň. V komore bolo domáce náčinie, náradie, v sudoch kapusta, v truhlách sviatočné šatstvo, plátno, súkno. Za komorou bol ovčínec, potom „ pocieňa“ priestor na vozy, drevo, hospodárske náradie, bez vrát ( dverí). Potom stájeň( maštaľ). Za maštaľou sa hospodárske stavy lomili a v pravom uhle dvor uzavierala humno, ďalšia pocieň a nejaká stájnica, podľa zámožného gazdu. Výzor hruštínskeho domu zvonku: Štít strechy domu z čelnej strany bol dvakrát lomený striežkami opatrený. Bola to zvláštnosť hruštínskej drevenej architektúry. Domy boli tesne vedľa seba stavané, sprvoti nízke, s malou podmurovkou, neskôr s vyššou podmurovkou, lebo pod prednou izbou bývala kamenná pivnica. Pohľad na rad domov budil dojem nevšednej staviteľskej krásy. Ústredná správa geodézie a kartografie, v turistickom sprievodcovi ku mape Oravy, vydanej v r. 1960, charakterizuje krásu hruštínskych domov slovami:“ Hruštínske drevenice boli vzorom pre susedné obce. Je to jedna z najzachovalejších a najkrajších obcí na Orave.“

Odievanie
Oblečenie si naši predkovia zhotovovali sami doma z ľanu, vlny a ovčích kožušín podľa dobového strihu – môdy. Ľan spracúvali na plátno trojakého druhu: „ Žrebné – hrubé, drsné, z ktorého šili vrecia, plachty na prenášanie batohov, sena a zemiakov, posteľné plachty, ba aj vrchné nohavice pre chlapov. Pačesné plátno bolo jemnejšie, z ľanu vyčesaného od pazderia. Z neho šili spodné prádlo, kytle ( kabáty)chlapom a chlapcom do roboty, potom „ cedilá s frumbiami“- tašky na nosenie, tašky na nosenie na pleciach, keď sa šlo do lesa, alebo na pole a bolo treba nabrať stravy. Z najtenšieho ľanového plátna sa šili košele, sviatočné, ženské, mužské a detské, obrusy na stôl, obrúsky na nosenie jedla do poľa, ba aj prikrývky na seba, keď bolo chladno. Z ovčej vlny si zhotovili súkno na nohavice pre dorastajúcich chlapcov, mládencov, mužov. Bruslíky – vesty a „ halieny“ vrchný, rozmerný kabát, zelenou stužkou olemovaný. Z vyrobenej ovčej kože sa šili kožuchy ( krátke na telo priliehavé, u mužov bez rukávov)vpredu a okolo rukávov vyšívané. Nosili ich najmä starší aj v letných mesiacoch. V Hruštíne v istom období, ešte aj roku 1925, nosili aj „ lipnické kožuchy“ ( Lipnica Veľká a Malá sú dediny na hornej Orave, teraz pripojené k Poľsku). Boli to na svoj čas skvostné kožuchy z ovčej kože, hnedej farby, šité do drieku, dlhé poniže kolien, spredu, na rukávoch i golieri pestrofarebne vyšívané. Obuv si naši predkovia zhotovili z vyrobenej hovädzej a svinskej kože – krpce. Na nohy, omotané onuckami, upevnili si krpce tzv. „ nákoncím“. Boli to dlhšie, užšie remence, ktorými si okrúcali nohy povyše členkov. V lete deti, dievky, ženy chodievali boso. Ešte v roku 1930 sa takto chodilo. V zime sa nosili „ pančuchy“ ušité zo súkna na spôsob“ krpcov“. Neskôr prišli do môdy kapce s nízkymi sárami. Chlapci, mládenci a chlapi nosili ako prikrývku na hlavu, valaské klobúky z tvrdej plsti, z vysokou, dohora ohnutou strechou. Na zimu mávali úhľadné čiapky z baranej kože, so širším, vlnou von obráteným golierom, na čelnej strane stužkou zaviazaným, ktorý bolo možné v prípade potreby- pri fujavici stiahnúť až na krk. Kroj našich predkov sa postupom času menil, odevy si začali zhotovovať aj z „ fabrickej látky“ a pribúdali aj rôzne ozdobné doplnky. Ku roku 1940 vyzeral už kroj takto: Deti chodili v pestrofarebných „ vyganoch“. Bol to kabátik i suknička po členky, vcelku ušité z jednej látky, s rozopínaním na chrbáte, vpredu vyzdobené poprešívanými „ šmihlíkmi“, v drieku prepásané“ partičkou“ ( pestrofarebná širšia stužka). V letných mesiacoch chodili deti bosé. V zime mali krpce alebo“ pančuchy“ a tiež už topánky, ale len na nedeľu.Mládenci a muži nosili v lete – v zime sútenné nohavice, poväčšine z bieleho súkna, vpredu a z bokov vyšnúrované v zelenom odtieni a dva razy prepásané širokým remeňom. Mládenci v lete vo sviatky chodili“ bez odedze“ v mušelínovej košeli so širokými rukávmi, v pleciach a zápästí zúženými na zapínanie. Podobne aj muži. Mládenci mávali na rukách pestré „ zápästky“ na vrch košele bruslík z tmavej „ fabrickej „ látky, ozdobený dvomi radmi lesklých kovových gombíkov a s vyšívanou „ šatôčkou“ v dolnom vrecku, ktorú dostali od svojho dievčaťa. Dospelé dievčatá a dievky chodievali vo sviatky v bielych naškrobených širokých sukniach siahajúcich po členky, pri dolnom okraji obrúbených dvoma – troma radmi. Nad sebou pestrými „ partičkami“. Košele – mušelínové oplecká so širokými pod lakeť siahajúcimi rukávmi na zväzovanie, nad plecami a okolo hrdla, až po bradu, krajkový golierik. Pod hrdlom niekoľko radov „ partíc“- gorálov zo skla. Na oplecká si obliekali pestrofarebné alebo biele, tesne priliehajúce bruslíky, vlnovite poprešívané okolo gombíkov lesklými stužkami „ krepínmi“ a striebornými“ šujtášmi“. V bežné nedele cez rok nosievali tmavé karhúnové sukne. Vo vlasoch zapletených do vrkoča sa nosievali pestrofarebné stužky. Do kostola chodili dievčatá prostovlasé, iba o ktorých sa verejne vedelo, že sa vážne „previnili proti mravnopočetnosti“, museli mať hlavu v šatke“ zapoľkanú“. ( Zakryť si hlavu šatkou sa povedalo „ zapoľkať sa“.)Mladé nevesty sa podobne „ strojili do parády“ ako dievky, až na to, že nenosili vrkoče, vlasy mali zakryté „konťom „ čepcom, zvláštnym spôsobom upraveným, čo najskvostnejšie pestrovyzdobeným. Na čepci vzadu mali „ zapoľkané“ pestrofarebné šatky. Keď boli chladné dni, nosievali pestré kvetované kabáty a zahaľovali sa „ odievačkami“ vlniakmi. Staršie ženy sa odievali do podobného strihu šiat, iba že nosili tmavé sukne „ z turčaciny“ rovnako však krátke, kvetované, pestré kabáty a pestré, svetlé šatky na hlavách.

Výživa
Strava našich predkov aj v normálnych rokoch, poľnej úrody bola chudobná. Ovsený alebo poľovný chlieb( miešanina ovsa a jačmeňa) výnimočne jačmenným u zámožných. Ku chlebu bývalo mlieko a v lete trochu bryndze, kým mávali ovce. Starodávnym jedlom bola „ lohaza – geršňa“, to je kaša z jačmenných krúpov, ktoré si aj doma v drevených alebo kamenných stupách tlčením pripravovali. Múčne jedlá boli: halušky na rôzny spôsob( tľapkané“ gulôčky“ lyžicou hádzané) s mliekom alebo omastené. Mrvance „ kulaša“ ( hustá múčna kaša, že ju bolo možné zobrať aj do obrúska do poľa), čír ( riedka kaša). Múčne jedlá – kulaša, čír sa jedávali buď len omastené alebo s mliekom, prípadne s kyslou polievkou( kapustnicou). Občas, sviatočne bolo trochu baraniny alebo hovädziny, keď niečo uhynulo v obci a občania ho výpomocne rozkúpili po „ funte“, „pol“ ako kto mal“ groše. Až do roku 1920 poväčšine sa varilo na „ kútoch“( na otvorenom ohnisku). Aj do poľa si brávali zemiaky v ľanovom obrúsku, kapusta v hlinenom hrnci, kyslé mlieko v krčiažku, chlieb a kto mal aj kúsok slaniny. Na najväčšie sviatky „ Hody“ (Vianoce, Veľká Noc) si uvarili“ rajsu na mlieku“ „grisky“, fazule, upiekla sa“ baba“ jednoduchý podkysnutý koláč z bielej múky. Doma sa jedávalo z jednej misky, celá rodina aj na svadobných hostinách, alebo pri spoločných prácach- drevenými lyžicami.